V4: Spoločná modernizácia ozbrojených síl

  • Michal Maxim (CBAP)
  • 27.3.2018 11:42

Obrana a bezpečnosť patrí k hlavným oblastiam spolupráce Vyšehradskej štvorky. Na potrebe spolupráce panuje všeobecná zhoda a spoločný postup už priniesol ovocie napr. aj vo forme vzniku spoločnej V4 EU Battlegroup. Spolupráca v obrane na regionálnej úrovni má však ďaleko väčší potenciál. Ako úspešný príklad  môžeme použiť severské iniciatívu z roku 2009  NORDEFCO (Nordic Defense Cooperation). Päť severských krajín, ktoré ani spoločne nezdieľajú členstvo v NATO či EU, ako tomu je v prípade stredoeurópskych krajín, dokazujú svojimi výsledkami význam a efektivitu regionálnej spolupráce v otázkach bezpečnosti. Práve z tejto spolupráce na poli bezpečnosti by si V4 mohla brať príklad.

Slovensko, Poľsko, Česko i Maďarsko zdieľajú potrebu modernizácie svojich ozbrojených síl, ktorá je spoločne vnímaná ako priorita. Jedným z aspektov spolupráce je tak jej koordinovaný postup. V roku 2009 preto vniká pracovná skupina, ktorá mala spoluprácu v oblasti spoločnej modernizácii zintenzívniť. Jej deklarácie a snahy sa však veľmi ťažko premietali do spoločných akcií. Táto iniciatíva tak zatiaľ nevyústila do reálnych výstupov.

Azda najvýraznejšie vyznie táto vyšehradská nemohúcnosť pri snahe modernizovať svoje vzdušné sily, presnejšie pri obmene viacúčelových nadzvukových lietadiel. Namiesto harmonizácie došlo k situácii, kedy sa každá krajina vydala vlastnou cestou, pričom iba v Maďarsku a Česku (aj to po mnohých peripetiách) došlo k zhode-výberu švédskych Gripenov. Akýmsi svetlom nádeje môže byť rozhodnutie slovenskej vlády, ktorá by opätovne nepredlžila zmluvu s ruskou stranou a pravdepodobnou voľbou Gripenov by sa pripojila k Česku a Maďarsku. Bol by to určite dobrý signál smerom k svojim vyšehradským spojencom, ktorý by do budúcna mohol zvýšiť kompatibilitu a „nakopnúť“ spoluprácu. Okrem toho by táto konštelácia mohla zvýrazniť česko-slovenský potenciál spoločnej vzdušnej obrany.

Projekt budovania spoločného protilietadlového vojenského radarového systému mal byť odpoveďou na spoločný záujem modernizovať radarové systémy. Maďarsko a Poľsko sa malo pripojiť k už existujúcemu česko-slovenskému projekt ReUNION. Spolupráca však padla  a Česko, ktoré v otázke dosluhujúcich radarov topánka tlačila najviac, si zadovážilo radary z Izraelu. Za mali úspech môžeme považovať aspoň dohodu na jednotnej špecifikácii systému. K spoločnému nákupu, ktorý by ušetril finančné prostriedky všetkým členom však nedošlo.

Ďalším príkladom, tentoraz neúspechu bilaterálnej spolupráce, je pre ilustráciu slovensko-poľský projekt spoločnej výroby bojových obrnených vozidiel (Projekt SCIPIO), ktorý stroskotal na finálnych negociáciách ministerstiev obrany. Slováci sa koncom minulého roku 2017 rozhodli pre spoluprácu s fínskou stranou a nadobro tak zamietli projekt, ktorý mal demonštrovať spoločnú modernizáciu na úrovni V4.

V4 vďaka svojej štruktúre predstavuje platformu poskytujúcu jej členom patričnú flexibilitu v možnej spolupráci. Dôsledkom toho môžeme sledovať vysoko úspešnú a efektívnu spoluprácu v oblastiach, kde dochádza ku zhode záujmov a konsenzu, a naopak, pokulhávajúcu  v oblastiach, kde sa prejavujú rozdielne percepcie a premietajú rozdiely medzi jednotlivými členskými štátmi. Za nedostatočnou efektivitou spolupráce v modernizácii armád tak môžeme hľadať absenciu konsenzu v jej konečnom zúčtovaní, kedy implementácia počiatočnej snahy a iniciatívy  stroskotáva na rozdielnym percepciách. Kde hľadať dôvody odlišných predstáv o spoločnej modernizácii?

Zásadný problém V4 v oblasti bezpečnostnej spolupráce je odlišná percepcia kľúčových problémových transatlantických tém, ako aj bezpečnostných hrozieb. Predovšetkým tak smerom na východ- k Ruskej federácii. Kým Poľsko vníma tradične Ruskú federáciu ako hrozbu, u ostatných členov to už také jednoznačné nie je. To sa naplno prejavilo v diskurze o sankciách voči Rusku v súvislosti s anexiou Krymu a následným konfliktom na východe Ukrajiny. Je tak možné aj z tohto dôvodu predpokladať, že v bezpečnostných otázkach nepanuje bezhraničná dôvera. V tomto ohľade je potrebné rovnako pripomenúť miestami komplikovaný vzťah medzi Slovenskom a Maďarskom, ktorý nie je konzistentný a častokrát determinovaný vnútornými tenziami. Práve vzájomná rivalita, vnútorne faktory a politické zápolenie na domácej scéne štyroch krajín Vyšehradu  sú často tými, ktoré výrazne determinujú spoluprácu skupiny  ako takej. To sa premieta do samotného úspechu/neúspechu tejto platformy, nevynímajúc spoluprácu v bezpečnostných otázkach.

Ďalším faktorom, determinujúcim spoluprácu je asymetria členov. Kedy Poľsko prevyšuje kapacity (predovšetkým vo forme rozpočtu čí ľudských zdrojov), potenciál, ale aj ambície ostatných členských krajín. To sa naplno ukázalo napríklad pri česko-poľskom projekte spoločnej modernizácii BVP (bojové vozidla pechoty). Problémovým boli odlišné predstavy, kedy poľská strana zvolila cestu vlastného vývoja, pričom česká strana preferovala nákup osvedčenej zahraničnej techniky a vyhnutie sa tak finančným a časovým nákladom spojeným s výskumom. Spoločný projekt tak opäť predstavoval slepú uličku a ďalší príklad neúspešnej ambície, ktorá nebola pretavená do konečných výstupov.

Záverom je teda nutné zdôrazniť, že mieru spoločnej kooperácie v modernizácii sprevádza absencia plnej dôvery a rozdielne predstavy procesu modernizácie. Je nesporné, že vzájomná spolupráca by bola na úžitok celej skupiny. Vyššie spomenuté neúspechy a načrtnuté faktory však limitujú jej celkový potenciál.

Autor textu je junironí spolupracovník Centrum pro bezpečnostní analýzy a prevenci.

O autorovi: Michal Maxim (CBAP)

Partneři

Tento web používá k analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace