Kremeľ informačnú vojnu šije na mieru rôznym krajinám

Čo vo Švédsku zlyhalo, na Slovensku výborne funguje. V Škandinávii Kremeľ útočí na svojich oponentov, u nás sa darí dezinformáciám, v Pobaltí pomáha sovietska nostalgia.

Ruská informačná vojna nie je jednotvárna. V rôznych krajinách využíva rôzne nástroje, ktoré jej umožňujú dosiahnuť čo najlepší želaný efekt. Kremeľ teda využíva informačnú vojnu ako univerzálny geopolitický nástroj na ovplyvňovanie a zasahovanie do vnútorných záležitostí jednotlivých štátov – ruskú informačnú vojnu je možné považovať za tzv. „šitú na mieru“ pre konkrétne krajiny a regióny, kde sa šíri v národných jazykoch a prispôsobuje sa situácii vo vnútri jednotlivých krajín, ktorú využíva vo svoj prospech.

Kremeľ zároveň informačnú vojnu využíva ako vojenský nástroj, ktorý však nemá klasický charakter „hard-power“. Práve naopak, informačná doba, globalizácia, rozvoj internetu a sociálnych sietí umožnili informačnej vojne nadobudnúť charakter „soft-power“, ktorá na dosiahnutie strategických cieľov nepotrebuje nasadenie vojska alebo využitie sily. Informačná vojna nepozná hranice, je teda možné použiť ju a jej nástroje takmer bez obmedzenia v každej krajine a v rôznych podobách. Navyše Kremeľ pri využívaní informačnej vojny nerozoznáva obdobie vojny a mieru a využíva ju nepretržite, kým štáty Západu stále rozlišujú, či sú v stave vojny, alebo nie. Aj preto získal Kremeľ pri využívaní nástrojov informačnej vojny značný náskok a zastihol západné štáty nepripravené.

Ruská informačná vojna sa začala šíriť európskym kontinentom v marci 2014, keď Rusko anektovalo Krym. Odvtedy nadobudla masívne rozmery a ako poukázali autori publikácie nástroje ruskej informačnej vojny, líšia sa v každom regióne.

Nástroje, ktoré Kremeľ využíva v strednej Európe, nefungujú v škandinávskych alebo Pobaltských štátoch a naopak. Vo všetkých skúmaných regiónoch sú však do informačnej vojny zapojené veľvyslanectvá Ruskej federácie, ktoré aktívne šíria dezinformačné správy, participujú na šírení ruskej kultúry, podporujú lokálne alternatívne médiá alebo ich zástupcovia očierňujú ľudí (expertov, novinárov, politikov), ktorí sa snažia poukázať na konkrétne aktivity Kremľa v jednotlivých krajinách.

Škandinávske štáty

Ruská informačná vojna v Škandinávii sa zameriava najmä na očierňovanie novinárov, expertov a politikov v snahe spochybniť ich odbornosť a relevantnosť ich tvrdení. Na tomto očierňovaní sa podieľajú ruské štátne médiá, ruské ambasády a ich predstavitelia.

Napríklad v decembri 2013 ruská štátna televízia Rossia 1 v reportáži obvinila švédskeho ministra zahraničných vecí Carla Bildta z toho, že je agentom CIA, a že jeho protiruské konanie je „odvetou za víťazstvo Ruska nad Švédskom v bitke pri Poltave v roku 1709“. Takéto obvinenia vysokopostavenýchpolitikov sú v Škandinávii veľmi časté.

V apríli 2015 sa Kremeľ pokúsil spustiť v Dánsku, Nórsku, vo Švédsku a Fínsku svoje známe konšpiračné médium Sputnik. Skončilo sa to veľkým fiaskom, pretože Sputnik v týchto krajinách prestal pôsobiť už po 11 mesiacoch.

 

Typickým znakom týchto konšpiračných médií bolo „odhaľovanie tajomstiev“, ktoré sú pred ľuďmi dlhodobo zatajované.

 

Ako uvádza Anke Schmidt-Felzmannová zo švédskeho Inštitútu pre medzinárodné otázky, Sputnik šíril dezinformácie, konšpiračné teórie a protizápadnú propagandu. Tieto dezinformačné kampane boli šírené v miestnych jazykoch s cieľom zasiahnuť čo najširšiu časť obyvateľov. Typickým znakom týchto konšpiračných médií bolo „odhaľovanie tajomstiev“, ktoré sú pred ľuďmi dlhodobo zatajované. Dezinformačné kampane však v škandinávskych krajinách nemohli uspieť, pretože majú vynikajúci systém vzdelávania, a dlhodobo vedú vo všetkých rebríčkoch, či už ide o boj proti korupcii, Index ľudského rozvoja a podobne.

Dá sa teda povedať, že kvalitné vzdelávanie a absencia výrazných domácich problémov štátu efektívne zabraňujú šíreniu dezinformačných kampaní.

Pobaltské štáty

Ruská informačná vojna sa v pobaltských štátoch zameriava najmä na rusky hovoriacu menšinu. Jej veľkosť nie je zanedbateľná. V dôsledku sovietskej rusifikácie Pobaltia tvorí v Lotyšsku až 26,9 percenta obyvateľstva (z celkového počtu dvoch miliónov obyvateľov) a v Estónsku 24,8 percenta (z celkového počtu 1,3 milióna obyvateľov). V Litve tvorí rusky-hovoriaca menšina 5,8 percenta z celkového počtu 2,9 milióna obyvateľov. K tomu musíme prirátať aj bieloruské, ukrajinské a poľské menšiny žijúce v Pobaltí.

Táto situácia vytvorila ideálne podmienky na šírenie ruskej propagandy v ruštine. Podobne ako v severských štátoch aj v Pobaltí sú aktívne ruské dezinformačné médiá, konkrétne Sputnik a RT, ktoré šíria proruský a zároveň protizápadný naratív. Tri zo šiestich najpopulárnejších televíznych staníc sú vlastnené Rusmi.

 

K väčšej odolnosti obyvateľov Pobaltia voči dezinformačným snahám Kremľa prispieva aj historická skúsenosť pobaltských štátov so sovietskou okupáciou.

 

V pobaltských štátoch sa ruská propaganda šíri aj prostredníctvom takzvanej sovietskej nostalgie. Môžeme ju charakterizovať ako pretrvávajúci záujem obyvateľov o ruský humor, hudbu, televízne relácie, filmy a divadelné hry. Tento záujem rozširuje priestor pre dezinformačné aktivity Kremľa. Všeobecne však platí, že ruská propaganda pôsobí najmä na strednú a staršiu generáciu. Ako uvádza výskumníčka Centra východoeurópskych štúdií Dovile Sukyteová z Litvy, pobaltská mládež bola vychovávaná v nezávislých štátoch a majú silnejšie väzby na západnú kultúru. Napriek tomu sa Kremeľ snaží ovplyvniť aj mladú generáciu, a to najmä pomocou kultúry. V roku 2007 vznikla štátom platená agentúra „Russkiy Mir“, ktorá má za úlohu šíriť ruský jazyk, kultúru, myslenie a organizuje rozličné podujatia pre mladých.

Vplyv ruských dezinformačných kampaní je však aj v Pobaltí limitovaný najmä kvalitným vzdelaním zameraným na históriu, kritické myslenie a mediálnu vzdelanosť. K väčšej odolnosti obyvateľov Pobaltia voči dezinformačným snahám Kremľa prispieva aj historická skúsenosť pobaltských štátov so sovietskou okupáciou, ktorú sa proruské médiá v rozpore s realitou často snažia vykresliť ako ich „dobrovoľné pristúpenie“ do Sovietskeho zväzu.

Stredná Európa

Ruská informačná vojna využíva v strednej Európe najmä na Slovensku a Českej republike alternatívne médiá a sociálne siete, vďaka ktorým dokáže vytvárať obrovské množstvo dezinformačných článkov a aktívne ich šíriť medzi obyvateľstvo.

 

Medzi najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva v strednej Európe pritom patria mladí ľudia.

 

V Poľsku tradične pretrváva obozretný až negatívny postoj voči Rusku a v Maďarsku dezinformácie šíria aj tradičné média podporované proruskou politikou Viktora Orbána. Medzi najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva v strednej Európe pritom patria mladí ľudia – najmä stredoškoláci, ktorí využívajú internet ako primárny zdroj informácií, a ktorí zároveň takmer nečítajú tradičné médiá.

Ak k týmto faktorom pridáme aj katastrofálnu úroveň školstva, ktoré je zamerané na memorovanie učiva, výsledkom je priam ideálna situácia a prostredie na šírenie dezinformácií, konšpirácií a hoaxov.

Z vlastných skúseností môžem potvrdiť, že väčšina stredoškolákov nemá ani tušenie, čo je to Európska únia, NATO, respektíve na akých hodnotách boli založené a čo je ich cieľom. Zároveň mnoho z nich verí v konšpiračné teórie. Na rozdiel od pobaltských a severských štátov sa v našich školách nevyučuje mediálna výchova, kritické myslenie a navyše učebnice dejepisu nepokrývajú obdobie studenej vojny.

Z dlhodobého hľadiska sú štáty strednej Európy voči ruskej informačnej vojny najzraniteľnejšie a zároveň im chýba efektívny mechanizmus ako dezinformačným kampaniam čeliť. Proaktívny prístup vytvárajú najmä neziskové organizácie, ktoré organizujú verejné diskusie o vplyve ruskej propagandy; v spolupráci s tradičnými médiami spolupracujú na vyvracaní klamstiev šírených alternatívnymi webmi a ich zástupcovia prednášajú na školách a vzdelávajú mladých ako rýchlo a jednoducho overovať preberané informácie.

Riešenia

Podrobná analýza ruskej informačnej vojny a jej nástrojov ukázala, že sa jej dá úspešne čeliť a to najmä investíciou do kvalitného vzdelávania. Konkrétne do kritického myslenia a mediálnej výchovy, ktoré dokážu zvýšiť odolnosť obyvateľstva voči dezinformáciám, klamstvám, konšpiračným teóriám a hoaxom.

 

Cieľom ruskej propagandy je postupné podkopávanie dôvery ľudí ki domácim a európskym inštitúciám a z dlhodobého hľadiska aj vytvorenie nedôvery medzi štátmi navzájom.

 

Boj proti kremeľskej propagande je náročný a vyžaduje si úzku spoluprácou medzi štátom a neziskovým sektorom, ale najmä medzi jednotlivými štátmi navzájom. Cieľom ruskej propagandy je postupné podkopávanie dôvery ľudí ki domácim a európskym inštitúciám a z dlhodobého hľadiska aj vytvorenie nedôvery medzi štátmi navzájom. Je dôležité neustále ľuďom pripomínať, čo nám členstvo v EÚ a NATO prinieslo, najmä fakt, že už viac ako 70 rokov žijeme v mieri a prosperujúcej spoločnosti.

 

Tento článok vnikol zhrnutím poznatkov autorov publikácie Information Warfare – New Security Challenge for Europe, ktorú vydalo Centrum pre európske a severoatlantické vzťahy (CENAA). Publikácia sa venuje podrobnej analýze ruskej informačnej vojny a nástrojov, ktoré Kremeľ používa v rôznych krajinách a regiónoch strednej a východnej Európy na dosiahnutie svojich strategických cieľov.

Autor je riaditeľom Centra pre európske a severoatlantické vzťahy (CENAA)

O autorovi: Tomáš Čižík, CENAA

Partneři

Tento web používá k analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace